Tieto veľryby sa od svojho kurzu neodchýlia o viac ako jeden stupeň, vyhlásil šéf výskumného tímu z Canterburyho univerzity v novozélandskom Christchurchi Travis Horton.
Schopnosť plávať po priamke majú aj iné morské tvory – napríklad tučniaky alebo žraloky. Vráskavce sú však schopné túto líniu držať na obrovské vzdialenosti, zdôraznil Horton.
Hortonov tím sleduje už od roku 2003 pomocou satelitnej techniky 16 vráskavcov medzi pobrežím Brazílie, Cookovými ostrovmi a Novou Kaledóniou v južnom Tichomorí až po antarktické vody.
Migračné trasy dlhšie ako šesťtisíc kilometrov tvorí množina priamok medzi rôznymi bodmi, odkiaľ vyplávajú, až po atlantické vody.
Novozélandskí bádatelia v súčasnosti dokumentujú migračné trasy vráskavcov, ale zatiaľ ešte nezistili, ako sa môžu tieto cicavce vyhnúť odklonu od trasy a navigovať dokonale presne napriek morským prúdom a ďalším meteorologickým úkazom. Vedci sa však domnievajú, že veľryby na orientáciu využívajú kombináciu magnetických polí Zeme a postavenia Slnka či ďalších vesmírnych telies, podobne, ako to robia aj iné živočíchy.
Počas osemročného pozorovania biológovia zistili aj to, že ciest, po ktorých veľryby plávajú, je mnoho a využívajú rôzne trasy. Ide o „mnoho riešení s jediným cieľom“, vysvetlil Horton.
Podľa neho tiež nie je jasné, či sa znalosti migračných trás odovzdávajú z generácie na generáciu, prípadne či vodcovské jedince reagujú na zmeny v magnetických poliach, v hormonálnom vzorci alebo na iné faktory.