V roku 2021 pri pobreží juhovýchodnej Aljašky šesťčlenný tím prehral nahrávku pozdravného volania keporkaka (Vráskavec dlhoplutvý) pomocou podvodného reproduktora. Boli ohromení, keď im ďalší keporkak, ktorého pomenovali Twain, odpovedal konverzačným spôsobom.
„Je to ako zažiť iný svet. Počujete, ako sa vynárajú na hladinu. Potom sa ozve veľký nádych, vidíte ich a sú všetci pohromade ako skupina. Je to jednoducho neuveriteľné,“ hovorí Josie Hubbardová, odborníčka na správanie zvierat, ktorá si v súčasnosti robí doktorát na Kalifornskej univerzite.
Hubbardová bola na výskumnej lodi, ktorá plávala s vypnutými motormi v kanáli Frederick Sound na Aljaške, keď sa prvýkrát stretla s keporkami. „Podľa predpisov musíte zastaviť niekoľko sto metrov (od nich) a vypnúť motor,“ povedala vedkyňa. Vzácne sa podľa nej stane, že sa títo kytovci priblížia. V tomto prípade 38-ročný Twain skutočne priplával k lodi a pokračoval v krúžení okolo plavidla po dobu 20 minút.
Čítajte aj Vedci objasnili pôvod veľrybieho spevu. Zistili aj to, že ľudský hluk ruší ich dorozumievanie
Vedkyňa je členkou výskumného tímu Search for Extraterrestrial Intelligence (SETI), ktorý dúfa, že pochopí zložitosť komunikácie a inteligencie keporkakov. Hubbardová na hornej palube nevnímala prácu zvukárov, ktorá prebiehala pod hladinou. V podpalubí Brenda McCowanová vysielala nahratý veľrybí spev cez podvodný reproduktor. Keď sa Twain konečne vzdialil, Hubbardová zbehla dole a našla tam vzrušenú skupinku. Zistila, že Twain sa „ozval“ a nadviazal „rozhovor“, ktorý trval celých 20 minút.
Dlhé, rytmické a neustále sa vyvíjajúce veľryby sa môžu rozliehať po oceánskych dňoch. Povedia si pískaním a pulzovaním alebo pomocou echolokácie maľujú obrazy svojho podmorského sveta.
Veľryby okúzľujú ľudí už po stáročia. Vykazujú totiž dlhý zoznam správania podobného ľudskému. Spolupracujú medzi sebou aj s inými druhmi. Navzájom sa učia užitočným zručnostiam, starajú sa o svoje mláďatá a hrajú sa. Na rozdiel od ľudí však u veľrýb nie je dominantným zmyslom zrak, ale sluch. Ponorte sa 200 metrov pod hladinu oceánu a dostanete sa mimo dosah svetla. Na druhej strane sa zvuk môže vo vode pohybovať ďalej a rýchlejšie ako vo vzduchu.
Čítajte aj Morský ľad okolo Antarktídy už tretí rok klesol na alarmujúce minimum
Kytovci z podradu kosticovcov, vrátane keporkakov či vráskavcov obrovských, majú vyvinutý jedinečný hrtan, ktorý im umožňuje vydávať zvuky s veľmi nízkou frekvenciou, ktoré sa môžu šíriť na obrovské vzdialenosti. Naproti tomu podrad ozubených, ktorý zahŕňa vorvane, delfíny, sviňuchy a kosatky, patrí medzi najhlasnejšie živočíchy na Zemi a na komunikáciu používa ultrarýchle cvakanie, ktoré mu slúži na echolokáciu, aby „videl“ svoj svet, a tiež jemné pulzy a pískanie.
Kytovce sa vyvíjali viac ako 50 miliónov rokov. Na zvuky sa spoliehajú pri vzájomnej komunikácii, navigácii, hľadaní partnerov a potravy, obrane svojich teritórií a zdrojov a pri vyhýbaní sa predátorom. Ich mláďatá komunikujú podobne ako tie ľudské, o niektorých sa predpokladá, že majú mená, a skupiny z rôznych častí oceánu majú regionálne dialekty. Veľryby boli vypočuté, ako napodobňujú dialekty cudzích skupín – a o niektorých sa dokonca predpokladá, že sa pokúšajú o ľudskú reč.
Foto: SHUTTERSTOCK
Spevy keporkakov sú považované za jedny z najzložitejších v živočíšnej ríši. Prvú nahrávku urobil v roku 1952 inžinier amerického námorníctva Frank Watlington. Takmer o 20 rokov neskôr si morský biológ Roger Payne všimol, že tieto volania sú usporiadané do opakujúcich sa vzorcov. To zmenilo chápanie veľrýb vokálov a podnietilo záujem, ktorý viedol k desaťročiam výskumu.
Výskumný tím SETI dúfa, že rozlúštenie komunikácie veľrýb by mohlo pomôcť porozumieť mimozemšťanom, ak sa s nimi ľudia stretnú. Skupina predpokladá, že veľrybie zvuky obsahujú zložité inteligentné oznámenia podobné jazykom, ktoré používajú ľudia alebo potenciálne mimozemšťania. Podľa McCowanovej je však ľudské chápanie veľrybej komunikácie stále ešte v plienkach.
O viac ako 8000 kilometrov ďalej skupina odborníkov na umelú inteligenciu a spracovanie prirodzeného jazyka, kryptografov, lingvistov, morských biológov, expertov na robotiku a podmorských zvukárov dúfa, že využije AI na rozlúštenie konverzácie vorvaňov.
Projekt CETI (Cetacean Translation Initiative), ktorý sa začal v roku 2020 pod vedením morského biológa Davida Grubera, nepretržite nahráva skupinu veľrýb pri pobreží ostrova Dominika v Karibiku pomocou mikrofónov na bojoch, robotických rybách a etiketách pripevnených na chrbte veľrýb.
Foto: SITA/AP, Mark Baker
Vorvane, ktoré majú najväčší mozog zo všetkých živočíchov, sa zhromažďujú na hladine oceánu v rodinných skupinách a dorozumievajú sa pomocou sekvencií cvaknutia podobných morzeovke.
„Je pre nás ťažké nahliadnuť do ich sveta, okrem týchto veľmi krátkych interakcií na hladine. Je to taký jedinečný, jemný tvor a deje sa toho toľko,“ hovorí Gruber. „Vždy, keď sa pozrieme, nájdeme v ich komunikácii hlbšiu zložitosť a štruktúru,“ dodal. Verí, že ľudstvo sa dostáva do bodu technologického pokroku, ktorý znamená, že by mohlo veľrybiu komunikáciu dekódovať.
Dáta zhromaždené Grubnerovým tímom boli spracované pomocou algoritmov strojového učenia na detekciu a klasifikáciu cvaknutia, pričom výsledky majú byť zverejnené tento rok.
Gruber dúfa, že výskum projektu CETI posilní vzťah ľudí k prírode. „Umelá inteligencia by nám mohla umožniť pochopiť komunikačné systémy mnohých iných foriem života na oveľa hlbšej úrovni. Myslím, že by bolo pre svet dobré, keby sme naozaj počúvali – keby sme sa hlboko zaujímali o to, čo nám veľryby hovoria,“ uzavrel.