Štúdiu na túto tému robili vedci z nemeckého Mainzu, ktorí analyzovali DNA získanú z kostí pravekých obyvateľov východnej Európy. Potvrdili pri tom predchádzajúce domnienky o výraznejšej pigmentácii pravekých Európanov. „Všetci naši dávni predkovia boli tmaví,“ uviedla antropologička Sandra Wildová.
To sa zmenilo až zhruba pred 50-tisíc rokmi, keď začali osídľovať severnú pologuľu. Ľudia sa tu totiž museli prispôsobiť nedostatku slnečného žiarenia. „Výroba vitamínu D v ľudskom tele závisí od ultrafialového žiarenia zo slnečného svitu. V severných zemepisných šírkach by tak bola s tmavou kožou veľmi málo efektívna. Ľudia tu navyše prijímajú menej vitamínu D aj v potrave. Svetlá pokožka tak bola najlepšou možnosťou, ako jeho nedostatok kompenzovať,“ povedal Mark Thomas z londýnskej University College, ktorá sa na výskume podieľala.
Svetlá pleť mohla byť príťažlivejšia
Na základe skúmania DNA sa vedcom tiež podarilo zistiť, že blednutie pokožky Európanov sa výrazne zrýchlilo za ostatných päťtisíc tisícov rokov. Pripisujú to spôsobom výberu sexuálneho partnera. Je vraj totiž možné, že svetlejšia farba pokožky bola znakom príslušnosti k určitej skupine a mala tak vplyv na výber partnera. Svetlejší typ mohol takisto pôsobiť príťažlivejšie, mať viac príležitostí na pohlavný styk a teda na prenos svojej genetickej informácie na potomkov. „Výsledky našich skúmaní sa však nedajú interpretovať tak, že všetko, čo prešlo výberom, bolo výhodné. Práve znaky, ktoré sa presadili na základe voľby partnera, sú často kultúrne podmienené a sú teda otázkou vkusu,“ upozornil Joachim Burger z univerzity v Mainzi.
DNA na svoje analýzy získali vedci z kostier ľudí takzvanej jamovej kultúry. Tí žili asi pred štyrmi až piatimi tisíckami rokov v stepných oblastiach medzi východnými Karpatmi a Uralom, teda na území dnešnej Ukrajiny a juhozápadného Ruska. Príslušníci tejto kultúry svojich mŕtvych pochovávali pod mohyly do jám posypaných okrovou farbou.