Čo považujete za svoj dosiaľ najväčší úspech v kariére?
Neviem vybrať jednu vec. Nedá sa vypichnúť jeden konkrétny výsledok. Je to skôr celá séria prác, ktoré viedli k dobrým publikáciám a ktoré by nás do budúcnosti mali viesť k medzinárodným projektom. Vďaka nim sa azda dostaneme aj ku klinickým testom, lebo v súčasnosti sa naozaj pohybujeme v oblasti základného výskumu.
Boli nejaké výsledky vášho doterajšieho výskumu použité v klinickej lekárskej praxi alebo v klinických testoch?
Je to skôr naopak. Pri agresívnom nádorovom ochorení alebo metastatickom ochorení u pacientov sa najprv snažíme v laboratóriu zistiť, čo a prečo sa deje. A ako by sa tomu dalo zabrániť, to už je druhý krok. My skôr hľadáme odpoveď na to, prečo je dané ochorenie také agresívne, čo k tomu prispieva a ako by sa to dalo zablokovať.
Uviedli ste, že do výskumu nejdete s presne stanoveným cieľom, ale skôr so snahou zistiť, ako to funguje…
Áno. Pozorujeme, čo sa deje a snažíme sa vysvetliť, prečo je to tak.
Čomu sa v súčasnosti venujete?
Nie je to ľahké vysvetliť, lebo je to veľmi špecializovaná oblasť. Jednoducho povedané pracujeme v molekulárnej onkológii. Chceme sa sústrediť nielen na samotné nádorové bunky, ale aj na to, čo je okolo nich. Pretože aj to prostredie rakovinovým bunkám buď pomáha, alebo bráni v raste. Preto sa budeme snažiť pochopiť, ako nádorové bunky vo svojom prostredí dokážu prežiť, prečo prežívajú a či sa dá urobiť niečo, aby to prostredie bolo pre ne nepriateľské.
Prečo ste sa vlastne rozhodli pre vedeckú kariéru?
Nebolo to rozhodnutie z noci na ráno. Postupne to vo mne dozrelo počas stredoškolského štúdia, keď som pochopila, čomu sa chcem venovať a na čo by som mohla mať predpoklady. Človeka to, samozrejme, musí aj baviť a musí mať pre to zanietenie. Alebo ak chcete „drive“.
Začala som sa preto venovať prírodným vedám a to, že skončím ako vedkyňa, sa vykryštalizovalo až na vysokej škole. Tam určite veľkou mierou k ďalšiemu smerovaniu študenta prispejú pedagógovia, s ktorými sa stretne.