Takto sa vedcom podarilo identifikovať časť mozgu, ktorá je akési centrum šteklenia. Po jeho aktivácii začali potkany vydávať ultrazvukové pišťanie, čo je vlastne ekvivalent ľudského smiechu. Podľa štúdie zverejnenej v žurnále Science tento výskum pomohol nielen lepšie porozumieť prepojeniu mozgu cicavcov s telom a vonkajšími podnetmi, ale môže nájsť využitie aj v psychológii. A to najmä pri skúmaní dôležitosti fyzického kontaktu pri formovaní spoločenských väzieb medzi rodičmi a dieťaťom či medzi partnermi.
„Potkany v reakcii na šteklenie ľuďmi vydávajú ultrazvukovú vokalizáciu,“ píše sa v štúdii. „Šteklenie odmeňuje mozog cez dopamínový mechanizmus, no celková funkcia šteklivosti zatiaľ ostáva neznáma. Mnohé podobnosti medzi šteklivosťou potkanov a ľudí však naznačujú, že šteklenie je veľmi starou a stále zachovanou formou spoločenskej komunikácie.“
Keď vedci umelo stimulovali neuróny spájané so šteklením, tak sa im podarilo potkany „rozosmiať“. Keď sa však krysy nachádzali v stresovej situácii, tak tieto nervové bunky už na šteklenie nereagovali. To naznačuje, že momentálna nálada má zásadný vplyv na aktivitu „šteklivých“ nervových buniek. Podľa Simpeia Išijamu, ktorý výskum viedol, tieto zistenia podporujú už storočia staré hypotézy. „Už Darwin si všimol, že keď deti šteklí cudzí človek, tak nereagujú smiechom, ale krikom alebo plačom,“ uviedol Išijama.