O transfúzii krvi v dnešnom slova zmysle sa mohlo uvažovať, až keď Angličan William Harvey objavil v roku 1616 krvný obeh. Prvú úspešnú priamu transfúziu krvi z človeka na človeka vykonal pred 200 rokmi, 25. septembra 1818, britský profesor pôrodníctva James Blundell v Londýne.
Krvná transfúzia je proces, počas ktorého je do krvného obehu príjemcu aplikovaná krv alebo krvné zložky od darcu. Účelom krvnej transfúzie, ktorú je možné považovať za špecifický prípad transplantácie orgánu, je udržanie života pacienta, ktorý utrpel stratu krvi, alebo ktorého krvotvorba je obmedzená chorobou.
Prvý pokus dopadol tragicky
Historicky prvý zdokumentovaný prevod krvi vykonal lekár pápeža Inocenta VIII. v roku 1492. Pokus o omladenie pápeža krvou troch chlapcov ale skončil tragicky: všetci, vrátane pápeža, zomreli.
Po objavení krvného obehu v roku 1616 vykonal prvý doložený prevod krvi medzi zvieratami (psami) v roku 1665 oxfordský lekár Richard Lower. Prvá transfúzia človeku sa uskutočnila 15. júna 1667.
Osobný lekár francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Jean Baptista Denis zaviedol horúčkou sužovanému šestnásťročnému chlapcovi striebornú trubičkou do ramennej žily necelé dve deci krvi z krčnej tepny barana. Dopadlo to vraj dobre.
Denisov čin vyvolal protichodný ohlas: konzervatívny monarcha Ľudovít XIV. bol pre, lekárska fakulta naopak proti. Kvôli neveľkým výsledkom transfúzií boli ale ďalšie podobné pokusy v roku 1678 v Anglicku, Francúzsku a Taliansku zakázané.
Transfúzie krvi sa potom do nemocníc vrátili až začiatkom 19. storočia. V septembri 1818 vykonal dvadsaťosemročný britský profesor pôrodníctva James Blundell v Londýne prvú úspešnú priamu transfúziu krvi z človeka na človeka, ktorý trpel rakovinou. Namiesto doteraz obvyklého priameho spojenia oboch obehov k tomu použil veľkú injekčnú striekačku.
Ďalšia Blundellova transfúzia ale nebola úspešná, pretože došlo k smrteľnému rozpadu červených krviniek (krvné skupiny ešte neboli známe). V roku 1824 vydal Blundell knihu o transfúzii, kde zdôraznil, že človek má dostávať len ľudskú krv a vykonávanie transfúzií vyžaduje veľkú opatrnosť. Podľa dokumentácie bolo v rokoch 1667–1874 zaznamenaných 129 transfúzií, ale iba 42 pokusov bolo úspešných.
Pokrok priniesol objav krvných skupín
V ďalších rokoch vedci vyriešili niekoľko problémov ohľadom úspešných transfúzií krvi (napríklad zrážanie krvi), rozhodujúcim zlomom bol až objav krvných skupín v roku 1900 mladým viedenským patológom Karlom Landsteinerom.
Ten objavil prvé tri krvné skupiny, o rok neskôr jeho kolegovia identifikovali skupinu štvrtú. Rovnaký objav o niekoľko rokov neskôr nezávisle urobil tiež český lekár Jan Janský. Ten krvné skupiny označil rímskymi číslicami I, II, III, IV a až v 30. rokoch 20. storočia boli krvné skupiny označené A, B, AB a 0 podľa Landsteinera.
Ďalším krokom bol objav „konzervácie“ krvi pomocou citrónanu sodného, ktorý v roku 1914 urobil belgický chirurg Albert Hustin. Aj potom sa ale pri transfúziách občas objavovali komplikácie. Tie roku 1940 vysvetlil opäť Landsteiner existenciou takzvaného Rh-faktoru. Imunologická bezpečnosť transfúzií bola definitívne zabezpečená.
Krv ako ničím nezastupiteľná tekutina bola na liečebné účely využívaná už v staroveku. Krvi boli pripisované omladzujúce účinky, filozof Empedokles už v piatom storočí pred Kristom stotožnil krv sa životom. Zo starého Egypta sa dochovali správy o tom, že sa členovia vládnuceho rodu pre osvieženie kúpali v krvi, rímski patricijovia si zasa dodávali guráž pitím krvi gladiátorov.
Podľa rímskych rukopisov nie je vylúčené, že už Egypťanom, Asýrčanom aj Rimanom bola známa transfúzia krvi.