V mysli sa im vyroja rozjarení korzári, ktorí nútia svoje obete vyjsť po doske nad morskú hladinu, kričia niečo o suchozemských krysách a nad hlavami sa im trepoce vlajka s lebkou a skríženými hnátmi. Tieto stereotypy ale nemajú s pravdou nič spoločné. Piráti tu sú takmer tak dlho, ako sa ľudstvo plaví po svetových moriach a existujú aj dnes. Ich vyobrazenie je ale často zavádzajúce. Časopis National Geographic sa pýtal, odkiaľ sa tieto mylné interpretácie vzali.
Piráti sú bežne zobrazovaní v pestrom oblečení. Môžu mať voľnú košeľu, šatku okolo hlavy a potrhané nohavice zastrčené v ošúchaných topánkach ako kapitán Jack Sparrow z filmovej série Piráti z Karibiku. Alebo to môže byť „pirát gentleman“ ako Stede Bonnet z tohto roku uvedeného seriálu Vlajka smrti. Taký odev ale nezodpovedá realite. Pôvod väčšiny podobných okázalostí možno vysledovať k americkému umelcovi Howardovi Pyleovi, ktorý sa inšpiroval španielskymi banditami z konca 19. storočia. Námorníci vrátane pirátov v 18. storočí nosili napríklad voľné, pri kolenách odstrihnuté nohavice a blúzky dlhé až po stehná.
Ďalším bežným pirátskym doplnkom sú protézy končatín. Je pravda, že niektorí piráti mali drevenú nohu alebo hák namiesto ruky, ale podľa všetkého to nebolo pravidlo. Na mori sa amputácia končatiny oveľa častejšie stala rozsudkom smrti. Na lodiach síce bolo lekárske vybavenie a jeden z námorníkov mal na starosti zdravotnícku starostlivosť, infekcia a strata krvi ale mohla viesť k smrti. Pirát bez končatiny tiež do určitej miery prišiel o schopnosť bojovať. Strata nohy alebo ruky ale automaticky neznamenala, že by človek nemohol zostať na lodi – slúžiť mohol napríklad ako kuchár.
Vo filmoch a popkultúre rozšírená pirátska reč tiež nie je skutočná. Niektoré frázy pochádzajú z knihy Ostrov pokladov z roku 1883 od škótskeho spisovateľa Roberta Louisa Stevensona, ktorá vyšla až 150 rokov po „zlatom veku“ pirátstva. Svoju úlohu zohral aj Hollywood minulého storočia, najmä britský herec Robert Newton, ktorý stvárnil pirátov Čiernofúza aj Dlhého Johna Silvera.
Čítajte aj Pred 120 rokmi sa svet dozvedel o záhadnom mechanizme z Antikythéry
Škótsky pirát William Kidd si síce svoj poklad zakopal, ale medzi ostatnými bol vzácnou výnimkou. Piráti svoje pochybne získané zárobky väčšinou minuli na ženy a alkohol v prístavoch. Zakopanie pokladu ani nie je praktické, a to kvôli pohybom piesku a prílivu, ktoré môžu jednoducho zapríčiniť, že pirát o poklad príde. Piráti si navyše navzájom príliš nedôverovali a nemohli si byť istí, či sa ostatní ľstivo nevrátia a nevykopú poklad sami. Ich korisťou tiež nebolo vo filmoch a knihách obľúbené zlato a striebro, najčastejšie išlo o tovary a komodity vrátane dreva, kožušín, hodvábu, bavlny alebo korenia.
Existujú dôkazy o tom, že mnoho pirátskych posádok prijalo kódex cti alebo stanovy, väčšinou pre udržanie poriadku na lodi. Tieto kódexy upravovali všetko od spôsobu rozdeľovania koristi, cez to, čo sa stane s pirátmi, pokiaľ sa zraní pri výkone služby, až po tresty za zlé správanie a zaobchádzanie so zajatcami.
Niektoré z týchto textov sa zachovali dodnes – vrátane kódexu Angličana Georgea Lowthera a jeho posádky, ktorý napríklad prisudzoval odškodnenie jedincovi, ktorý počas potýčky prišiel o končatinu.
Čítajte aj Vedci prvýkrát vypestovali v mesačnej pôde rastliny, výsledok ich prekvapil
Pokiaľ pirát takýto kódex porušil, je málo pravdepodobné, že by sa musel za trest „prejsť po doske“. Pre túto prax, ktorú preslávil najmä Ostrov pokladov, neexistujú takmer žiadne dôkazy. Pokiaľ na previnilca čakal nejaký trest, väčšinou išlo o pretiahnutie pod kýlom. Ide o podľa všetkého oveľa odpornejší osud.
Obete zomreli buď následkom krvácania z odrenín od drsného povrchu lode, alebo sa utopili. Iné formy trestu zahŕňali hodenie cez palubu, bičovanie alebo ponechanie na opustenom ostrove.
Väčšina pirátov sa tiež neplavila španielskymi galeónami alebo dokonca fregatami ako už spomínaný Jack Sparrow a jeho Čierna perla. Preferovali menšie, obratnejšie plavidlá, ktoré im umožňovali ľahký únik pred väčšími vojnovými loďami. V 16. a 17. storočí si najčastejšie vyberali šalupy, ktoré boli rýchle a mali nízky ponor, čím uľahčovali únik do plytkých vôd. Ďalšími obľúbenými loďami boli škunery.
Čítajte aj Na Novom Zélande objavili vzácny výtlačok biblie, ktorý vyzýva na smilnenie
Aj napriek široko rozšírenému mýtusu väčšina pirátov neplávala pod čiernou vlajkou s lebkou a skríženými hnátmi. Niektorí vyvesovali čiernu vlajku, ktorá znamenala, že berú zajatcov. Naopak červená farba bola znamením krvi a istej smrti.
Hoci si knihy, filmy a populárna kultúra všeobecne pirátstvo voľne prispôsobili, zlodeji v rôznych podobách terorizujú more už viac ako 2000 rokov. Moderní piráti pôsobia pri pobreží Somálska alebo Malajzie a vyzerajú úplne inak ako ich vyobrazenia zo zlatého veku. Jedna vec ale platí aj pre nich – ľuďom naháňajú strach.