V praxi to znamená, že človek má aspoň drobnú šancu nad počítačom zvíťaziť zrejme len v prípade, keď staví všetko hneď v prvej hre. Rôzne hry slúžia na testovanie umelej inteligencie už viac ako polstorčie. Najznámejšie sú programy Deep Blue, ktorý porazil šachového veľmajstra Kasparova, a program Watson, ktorý zvíťazil nad majstrami vedomostnej súťaže Jeopardy.
„Poker bol výzvou pre umelú inteligenciu už asi 40 rokov a až doteraz bol Texas hold'em s fixným limitom stávok nevyriešený,“ povedal Michael Bowling z kanadskej Univerzity v Alberte, ktorý výskum viedol.
Poker patrí k hrám, v ktorých hráči pracujú s neúplnými informáciámi a nevedia všetko o uplynulých udalostiach. Najpopulárnejšia verzia je Texas hold'em, ktorú keď hrajú len dvaja hráči (heads-up) s fixnými stávkami a limitovaným počtom navyšovaní (raise), tak sa volá heads-up limit hold'em. A práve neúplnosť informácií robí z tejto hry pre počítače oveľa väčšiu výzvu hru hrať a vyriešiť než napríklad piškvorky alebo šach.
Vyriešenie hry vedci definujú tak, ak počas celoživotnej hry počítač vyrieši hru minimálne s 95-percentnou spoľahlivosťou. „Predstavte si, že každú hodinu si zahráte 200 hier pokeru a hráte 12 hodín denne počas 70 rokov. Pritom volíte čo najvhodnejšiu stratégiu a takmer nikdy neurobíte chybu,“ uviedol Bowling, ktorý spolu s kolegmi opísal nové, „neporaziteľné“ algoritmy v žurnále Science. V rámci nového prístupu pritom počítajú s rôznymi komplikáciami, ktoré táto hra prináša, vrátane toho, že ľudský protihráč môže blafovať a rozdávajúci (dealer) má na začiatku hry výhodu.
Vytvorenie víťazných algoritmov nebolo vôbec jednoduché. O vyriešenie heads-up limit hold'em pokeru sa intenzívne zaujímali mnohé vedecké tímy už od roku 2006, keď sa konala prvá počítačová pokerová súťaž. „Hlavným pokrokom v tejto súťaži je však vytvorenie algoritmov, ktoré nájdu uplatnenie v rozsiahlych modeloch využívajúcich teóriu hier,“ tvrdia kanadskí riešitelia.
Teória hier sa využíva v mnohých aplikáciách v bežnom živote a nové algoritmy na riešenie situácii s neúplnými informáciami, ako je kybernetická bezpečnosť, hliadkovanie na hraniciach či vybavovanie a riadenie letov. Pomôcť by mohli aj lekárom pri rozhodovaní v podmienkach, keď nedisponujú úplnými informáciami o zdravotnom stave pacienta.