V mnohých počítačových hrách je koniec sveta len ospravedlnením pre vytvorenie sveta, ktorý nie je naplnený ničím iným, než opakovaným násilím proti príšerám, ktoré nenarušujú žiadne otravné zásahy do zákonov či spoločenských zábran.
Tak to bolo v niektorých raných arkádových počítačových hrách, ktoré sa stali hitom. Napríklad Robotron 2084 z roku 1982. Tam si musel hráč prestrieľať cestu sériou miestností s robotmi, ktorí prevzali vládu nad zemou. Úlohou bolo zachrániť poslednú ľudskú rodinu na planéte.
Ešte temne krajšia je klasická postapokalyptická hra britského návrhára Sandyho Whitea Ant Attack (Mravci útočia) z roku 1983, ktorá je zasadená do múrmi obkoleseného púštneho mesta Antescher. To bola jasná odvolávka na holandského výtvarníka Mauritisia Cornelisa Eschera. Toto miesto bez ľudí je v hre plné obrovských mravcov.
A medzi nimi je príbeh lásky bez slov medzi chlapcom a dievčaťom, ktorí unikli bezohľadnému hmyzu, ktorí miesto bombardujú. Je to majstrovské dielo čierneho a bieleho minimalizmu. Odvtedy azda žiadna hra nevzbudila takú prudkú melanchóliu lásky na pozadí určitej záhuby.
Však M. C. Eschler bol významný umelec, ktorý zobrazoval matematické vzťahy medzi tvarmi, prvkami a priestorom. Navyše objavil vzájomný vzťah medzi čiernobielou paletou pre obohatenie rôznych dimenzií.
V súčasnosti sú však hry o postapokalyptickom svete obsadené veľmi špecifickým typom monštier – zombíkmi. Už od čias prvého z klasických filmov zosnulého Georgea Romera sú zombie tvormi, čo najnepríjemnejším a najnázornejším spôsobom odrážajú modernú úzkosť človeka z celej škály problémov od nerozvážneho konzumerizmu až po pandemické choroby.
A v počítačových hrách majú zombie tú výhodu, že sú nepriateľmi, ktorých je radosť zabíjať. V iných prípadoch je zobrazovanie ľudí ako terčov z dôvodu odlišnej rasy, národnosti alebo viery politicky pochybným rozhodnutím.
Videohry o zombie často ukazujú konflikt medzi fyzickou silou – napríklad armádou a vnútorným nepriateľom, čo môže byť odrazom politických a sociologických problémov. V sérii Resident Evil (od roku 1996 do súčasnosti) sú zombie výsledkom vírusu vytvoreného tajnou spoločnosťou.
Ak predpokladáme, že po páde civilizácie sa všetko vráti k brutálnym zákonom prírody, tak prirodzeným nositeľom drámy je násilie.
V značne pesimistickej ukrajinskej hernej sérii Metro 2033 (z roku 2010) a Metro Last Light (2013) vznikli desiví mutanti z rádioaktívneho odpadu. Jadrovú apokalypsu ako príčinu vzniku mutantov využíva aj S.T.A.L.K.E.R .: Shadow of Chernobyl z roku 2007 (Tieň Černobyľu), voľne založený na filme Andreja Tarkovského z roku 1979.
V hre The Last of Us (Poslední z nás) spôsobil zombie apokalypsu zmutovaný kmeň huby húsenice čínskej, čo má vtipný ironický podtón, pretože tieto húsenice sú jednou z módnych „superpotravín“, ktoré majú údajne posilňovať kognitívne (rozumové) funkcie mozgu.
Foto: SHUTTERSTOCK
Zo sociologického hľadiska sú zombie hry pre mnohých hráčov zaujímavé aj ako psychologické laboratóriá, kde sa môžu naučiť niečo nové o ľudskej prirodzenosti. Ako napríklad v drsnej hre Dayz z roku 2012. Jej neľútostný realizmus zahŕňa aj kruté zlomeniny a iné poškodenia zdravia, no najmä nutnosť hľadať v troskách jedlo, vodu, lieky a ďalšie nástroje na prežitie.
V tejto postapokalypse sa hráči musia brániť nielen proti zombíkom, ale aj proti iným hráčom online. A ukáže sa, že ľudia sú najhroznejšou hrozbou; oni sú ochotní zabiť iných, aby ukradli svoje zbrane a zásoby. Pravidlo číslo jeden je: „Nikdy neverte nikomu.“ A najlepšou hernou stratégiou je: „Najprv zastreliť a potom sa spýtať.“
Každopádne, či už hry zahŕňajú zombie, choroby, jadrový odpad alebo roboty, jedno majú postapokalyptické hry spoločné: predpokladajú, že „potom“ sa všetko končí – a natrvalo. Naznačujú, že len čo život skončí vo forme, o ktorej vieme, je to navždy. Žiadna z hier sa nekončí objavením liekov alebo porážkou nepriateľa a návratom do civilizovaného života. Možno by mohla vzniknúť nová populárna hra, v ktorej ľudia stavajú základy novej civilizácie úplne od nuly.