Prvé náznaky, že na Jupiteri sa blýska podobne ako na Zemi, priniesla sonda Voyager 1 v roku 1979. Zaznamenala v blízkosti Jupitera rádiové signály, ktoré pri prevedení do zvukovej podoby „hvižďali“ podobne ako tie od pozemských bleskových výbojov.
Existenciu bleskov potvrdili aj ďalšie sondy, nepodarilo sa im však zachytiť aj ďalšie signály, ktoré zvyčajne sprevádzajú pozemské blesky. Prelom spôsobila sonda Juno, ktorú k tejto planéte vyslala NASA. Priletela k nej v lete 2016 po päťročnej ceste. „Každých 53 dní sa k planéte dostane veľmi blízko, do výšky len 4 000 kilometrov (menej ako desatina polomeru Jupitera) nad viditeľný povrch. Tak blízko sa žiadna z predchádzajúcich sond nedostala,“ uviedli vedci.
Prístroje na sonde Juno zistili, že elektromagnetické signály vyžarované bleskovými výbojmi na Jupiteri sú oveľa podobnejšie tým pozemským, než sa doteraz myslelo. Mikrovlnný detektor ukázal, že najviac bleskov vzniká v stredných a polárnych oblastiach, naopak, okolo rovníka žiadne signály nezachytil. Kolmašová a tiež ďalší vedec, Masafumi Imai z univerzity v americkom štáte Iowa, museli prebrať niekoľko desiatok tisíc záznamov. „Prispeli sme analýzou meraní elektromagnetických polí na počuteľných frekvenciách, ktorá potvrdzuje interpretáciu pulzu zaregistrovaným mikrovlnným detektorom ako signálov od bleskov,“ povedal Santolík.
Predtým sa vedci domnievali, že blesková aktivita na Jupiteri je až tisíckrát nižšia ako na Zemi. Opierali sa najmä o údaje z Voyageru 1. Juno ale pri svojich ôsmich blízkych obletoch zhromaždila oveľa rozsiahlejší súbor meraní bleskov. Ukázal, že frekvencia bleskov na oboch planétach je porovnateľná.