Podľa geologických dôkazov tiekla pred miliardami rokov po Marse voda, ktorá sa zhromažďovala do jazier či hlbokých oceánov. Nový výskum financovaný americkým Národným úradom pre letectvo a vesmír (NASA) ukazuje, že značné množstvo vody na tejto planéte – medzi 30 a 99% – sa nachádza v mineráloch v kôre planéty, čo spochybňuje súčasnú teóriu, že vzhľadom na nízku gravitáciu Marsu jeho voda unikla do vesmíru.
Predpokladalo sa, že Mars mal kedysi dosť vody na to, aby pokryl celú planétu oceánom hlbokým od 100 do 1500 metrov, čo zodpovedá približne polovici nášho Atlantického oceánu. Pokým časť tejto vody nepopierateľne zmizla z Marsu cez atmosféru, nové poznatky publikované v najnovšom vydaní časopisu Science vedú k záveru, že väčšina vody takýmto spôsobom z planéty neunikla.
„Atmosférický únik úplne nevysvetľuje údaje, ktoré máme k dispozícii o tom, koľko vody skutočne kedysi na Marse existovalo,“ uviedla Eva Schellerová z Kalifornského technologického inštitútu.
Tím vedcov využil množstvo údajov z jednotlivých misií archivovaných v Planetárnom dátovom systéme (PDS) NASA a z laboratórneho skúmania meteoritov. Tím sa zameral na množstvo vody na červenej planéte v priebehu času vo všetkých jej formách (para, kvapalina a ľad) a chemické zloženie súčasnej atmosféry a kôry planéty, pričom sa skúmal najmä pomer deutéria k vodíku.
Aj keď je voda tvorená vodíkom a kyslíkom, nie všetky atómy vodíka sú rovnaké. Prevažná väčšina atómov vodíka má vo svojom jadre iba jeden protón, zatiaľ čo minimálna časť (asi 0,02%) existuje ako deutérium alebo takzvaný „ťažký“ vodík, ktorý má protón a neutrón. Ľahší vodík uniká gravitácii planéty do vesmíru oveľa ľahšie ako hustejšie deutérium. Z tohto dôvodu by strata vody na planéte cez hornú vrstvu atmosféry zanechala zjavný znak pomeru deutéria k vodíku v atmosfére planéty: zostalo by tam veľmi veľké množstvo deutéria.
Teória o strate vody iba cez atmosféru nevysvetľuje pozorovaný pomer deutérium-vodík v marťanskej atmosfére, ako aj veľké množstvo vody v minulosti. Štúdia namiesto toho prichádza s kombináciou dvoch mechanizmov. Zachytávanie vody v mineráloch v kôre planéty a strata vody cez atmosféru by mohli vysvetliť pozorovaný pomer deutéria k vodíku v marťanskej atmosfére.
Stránka jpl.nasa.gov pripomína, že chemické zvetrávanie vytvára pri interakcii vody s horninou íly a iné minerály, ktoré obsahujú vodu ako súčasť svojej minerálnej štruktúry. Tento proces sa vyskytuje na Zemi aj na Marse. V rámci nášho tektonického systému sa vytvára nová kôra a pomocou vulkanizmu sa recykluje voda i iné molekuly späť do atmosféry. Mars však nemá tektonické platne, a preto je „vysušenie“ povrchu, ak už raz k nemu dôjde, trvalé.
„Hydratované materiály na našej planéte sa neustále recyklujú prostredníctvom platňovej tektoniky,“ hovorí Michael Meyer z programu NASA pre výskum Marsu. „Pretože máme merania z viacerých kozmických lodí, vidíme, že Mars nerecykluje, takže voda je teraz zachytená v kôre alebo sa stratila vo vesmíre.“