Tunguzskú katastrofu zapríčinila zrejme kométa

Vo včasných ranných hodinách sa na jasnom nebi náhle objavila ohnivá biela guľa a nasledoval pekelný rachot, akoby sa hnalo niekoľko vlakov súčasne. V tomto štýle opisovali vtedajšie ruské médiá udalosť, ktorá sa stala koncom júna 1908 v povodí rieky Dolná Tunguzka vo východnej Sibíri. A pokračovali: „Keď guľa zapadla za les ďaleko na severe, ozvala sa séria silných výbuchov, ktoré bolo počuť v okruhu tisíc kilometrov. Krajinou sa prehnala ničivá vlna.“

Tlaková vlna vyvrátila stromy z koreňov alebo ich lámala ako zápalky v okruhu päťdesiatich kilometrov. Vážne však poškodila tamojšiu tajgu dokonca v okruhu sto kilometrov! Oblaky prachu sa po výbuchoch dostali až do horných vrstiev atmosféry. Miestni kronikári zanechali opisy zlatej, oranžovej, červenej, svetlomodrej i jemne na zeleno sfarbenej polnočnej oblohy. Prvé dve alebo tri noci boli nezvykle svetlé v celej Európe, vtedajšie Uhorsko nevynímajúc.

Šamani vraj vedeli svoje

Dlho nebolo jasné, čo sa vlastne v ďalekej Sibíri prihodilo. Trvalo takmer devätnásť rokov, kým sa do neprebádanej tajgy vydala prvá ruská vedecká expedícia, ktorú „na miesto činu“ priviedol geológ Leonid Kulik. Vypočuli si rozprávanie žijúcich svedkov strašnej udalosti z miestneho kmeňa Evenkov, ktoré pripomínalo skôr pradávne legendy o konci sveta a pre vedu teda nemalo veľkú výpovednú hodnotu.

Kulika však zaujali informácie o niektorých javoch, ktoré predchádzali explózii. Napríklad už niekoľko mesiacov predtým šamani vraj upozorňovali kočujúcich Evenkov, aby sa pratali z týchto miest, lebo sa chystá čosi zlé. Kmeň preto opustil so svojím stádom sobov kraj pri rieke Dolná Tunguzka a len vďaka tomu neboli straty na životoch. Bezprostredne pred explóziou sa vyskytli opakované otrasy zeme.

Členovia expedície si pozreli spúšť po výbuchu a ohnivej smršti, ktorá vzápätí nasledovala. „Na mieste explózie sme nenašli žiadny kráter,“ zapísal si Kulik. „Len kmene vyvrátených alebo ohorených stromov. Pokrývali územie v tvare motýľa s rozprestretými krídlami, ktoré zaberalo plochu neuveriteľných 2 100 štvorcových kilometrov.“

Peterburg tu už nemusel byť

Prekvapujúco vyzneli svedectvá o tom, že jasný objekt pohybujúci sa po oblohe videli v ten pamätný deň ľudia vzdialení na stovky kilometrov od miesta výbuchu, pričom smerom na sever, juh i západ od neho. Znamená to azda, že bolo viac objektov, alebo iba jeden, ktorý však čudne manévroval?

Podľa záznamov geofyzikálnej stanice v Irkutsku nastali v čase explózie také nevídané výkyvy magnetického poľa, aké sa zopakovali až o polstoročie neskôr – pri skúškach termonukleárnych zbraní.

„Bolo šťastím, že tunguzský meteorit vybuchol v ľudoprázdnej tajge, a nie kdesi nad Peterburgom či iným veľkým mestom, lebo by zahynula možno polovička jeho obyvateľov, alebo dokonca všetci,“ pripomína Vojtech Rušin z Astronomického ústavu SAV.

Americký odborník na kozmické riziká Bill Mcguire z univerzity v Severnej Karolíne medzitým vypočítal, že keby tunguzský meteorit padal na rovnakej zemepisnej šírke len o štyri hodiny neskôr, tak zotrie z povrchu zeme vtedajší takmer 2-miliónový Peterburg, hlavné mesto cárskeho Ruska.

V nasledujúcich desaťročiach prišli publicisti s viacerými hypotézami tunguzskej katastrofy. Nevynechali ani haváriu kozmického korábu mimozemšťanov, jadrový výbuch, zrážku Zeme s miniatúrnou „čiernou dierou“, výbuch ložiska zemného plynu, ba dokonca sa dodnes najdú takí obdivovatelia Nikolu Teslu, ktorí sibírsky výbuch pripisujú géniu slávneho vynálezcu a experimentátora.

Úlomok kométy či asteroid?

Serózni vedci nechcú mať s podobnými vysvetleniami nič spoločné, no sami dodnes nie sú zajedno v tom, čo vlastne zapríčinilo tunguzskú katastrofu. Od polovice minulého storočia sa ich spory už aspoň vedú len o dvoch teóriách. A obe majú prekvapujúco pôvod v bývalom Československu. Autorom prvej bol slovenský astronóm Ľubor Kresák (1927 – 1994), kým s druhou prišiel jeho český kolega Zdeněk Sekanina (nar. 1936), po emigrácii dlhodobo žijúci v USA.

Podľa Kresáka spôsobil tunguzskú pohromu najskôr úlomok z roja meteoritov, ktoré vytvorila Enckeova kométa. Mal vybuchnúť vo výške osem až desať kilometrov. Sekanina namietal, že kométy vybuchujú oveľa vyššie. Podľa neho preto išlo o malú planétku – asteroid.

Lenže asteroid je vlastne kus kameňa. Ako je potom možné, že po ňom v sibírskej tajge nič nezostalo? Preto bližšie k pravde má asi Kresákova teória, ktorá predpokladá, že úlomok kométy pozostával zo špongiovitého materiálu, ktorý nevydržal odpor atmosféry, vybuchol a vyvolal ničivú tlakovú vlnu.

V tomto duchu sa niesla aj diskusia na medzinárodnom astronomickom seminári v Modre pred piatimi rokmi pri príležitosti storočnice tunguzskej katastrofy. Niektorí vedci vyslovili obavy, že ak pohromu na Sibíri naozaj spôsobila Enckeova kométa, potom je sa čoho obávať. „Táto kométa má totiž veľmi krátku dráhu a je zodpovedná za veľkú časť úlomkov, ktoré sa v podobe mateorických rojov rozptýlili po slnečnom okolí,“ vysvetlil v rozhovore pre Pravdu astronóm Ján Svoreň. „Mnohé z nich môžu byť v budúcnosti pre Zem nebezpečné.“

Ľudí by bolo treba varovať aspoň dva dni pred dopadom

Existuje určitá paralela medzi takzvaným tunguzským meteoritom a tým kozmickým telesom, ktoré minulý týždeň explodovalo na oblohe nad Čeľabinskom. Upozorňuje na to aj profesor Vladimír Porubčan, popredný slovenský odborník na meteory a meteority.

Foto: Robert Hüttner

Vladimír Porubčan Vladimír Porubčan

Už viete, čo sa to vlastne udialo 15. februára nad Uralom?

Ťažko sa jednoznačne vyjadriť, lebo z Ruska prichádzajú správy, ktoré jednotlivé zdroje menia a dopĺňajú takmer každý deň. Podľa posledných informácií sa našli drobné úlomky skutočného meteoritu. Uvidíme, čo prinesie ich dôkladnejšia analýza, či sa potvrdí, že to bol naozaj meteorit.

Čo vás najviac zaujalo, prípadne aj prekvapilo na priebehu tejto vesmírnej udalosti?

Určitá podobnosť s tunguzským meteoritom. Napríklad rázová vlna, ktorá aj tentoraz spôsobila najväčšie škody, dosť pripomína túto udalosť spred 105 rokov.

Na Sibíri sa však vtedy nenašli žiadne úlomky či kusy meteoritu, kým teraz na Urale údajne áno?

Netreba zabúdať, že prvá vedecká expedícia sa vybrala do postihnutej oblasti v povodí rieky Dolná Tunguzka až v roku 1927, čiže po devätnástich rokoch. Miesto dopadu úlomkov už bolo zarastené a v epicentre sa vytvorilo močarisko. Bolo ťažké hľadať a nájsť v takomto prostredí nejaké drobné úlomky.

Váš ruský kolega z tamojšej akadémie vied, astronóm Alexander Bagrov pred pár dňami tvrdil, že do Čeľabinskej oblasti spadli nie úlomky z meteoritu, ale z jadra kométy, podobne, ako to bolo v prípade tunguzskej udalosti.

Som rovnako presvedčený, že tunguzskú katastrofu nespôsobil meteorit. A som zajedno s mojím nebohým učiteľom profesorom Ľuborom Kresákom, ktorý prvý prišiel s teóriou, že to bola malá kométka. Kométy sú zlepencami prachových častíc s ľadmi rôznych plynov a pri vysokej teplote, ku ktorej môže dôjsť napríklad pri prelete atmosférou, sa rozpadajú alebo vybuchujú.

V strednej Európe sa naozaj nič podobné – ako teraz pri Čeľabinsku – ešte nikdy neudialo?

Takého veľkého rozsahu a, navyše, v najnovších dejinách určite nie. Veď podľa niektorých údajov malo mať teleso, ktoré vybuchlo nad Uralom, v priemere až 15 metrov a hmotnosť tisíce ton. Ale v historickej minulosti, pred miliónmi rokov, dopadli aj na strednú Európu väčšie telesá, o čom svedčí napríklad aj impaktová štruktúra Ries pri Mníchove.

Ako sa dnes hodnotia úlomky meteoritu nájdeného kedysi na Oravskej Magure?

Tie sú vzácne najmä pre vedu o meteoritoch, ktorá vlastne na nich vyrastala. Podľa veľkej autority v tomto odbore Američana Vagna F. Buchwalda znamenal nález úlomkov meteoritu pri obci Slanica pre výskum v 19. storočí asi toľko ako objav arizonského krátera pre 20. storočie.

Niektoré z tých úlomkov boli aj dosť veľké, však?

Lesní robotníci nachádzali na Magure pred 160 rokmi až 40-kilogramové kusy železa z tohto meteoritu. Pokladali ho za kvalitnú železnú rudu a úlomky preto odnášali do hút, kde z nich vyrábali sekery alebo motyky. Takto sa stratilo najmenej jeden a pol tony tohto vzácneho mimozemského materiálu.

Ešte pred štyrmi rokmi ste sa v rozhovore pre Pravdu vyznali, že zo všetkého najviac túžite držať v ruke úlomok čerstvo spadnutého meteoritu na územie Slovenska. Životný sen sa vám už o rok na to splnil, je to tak?

Áno, keď 28. februára 2010 spadol Košický meteorit a už v marci sa pri Vyšnom Klátove našli jeho prvé úlomky. Doteraz sme v spolupráci s kolegami z Astronomického ústavu SAV a hvezdární našli takmer 80 úlomkov, celkom drobných i väčších, najväčší váži viac ako dva kilogramy. Časť z nich máme na fakulte a stále sa analyzujú. Niekoľko článkov o výsledkoch tohto výskumu už priniesli rôzne vedecké časopisy.

Vyhľadávajú vás ešte ľudia, ktorí si chcú overiť, či nenašli náhodou meteorit?

Chodia často, nosia prevažne rôzne kamene, ale aj tak sme za každý vďační. Takto sa našiel i náš jediný meteorit z minulého storočia – Rumanová, ktorý nám poslal na analýzu inžinier Jozef Tehlár. Nad niektorými kusmi sme sa s kolegami aj zasmiali. Raz nám neznámy chlapec doniesol minerál a až pri jeho dôkladnejšej prehliadke sme zistili, že má inventárne číslo. Skratka, niekto ho „potiahol“ zo školského kabinetu, z nejakej školskej zbierky.

Keď v rozhlasových správach počujete, že niekde spadol na auto meteorit, čo si pomyslíte?

Najskôr si spomeniem na 12-kilogramový meteorit Peekskill, ktorý v októbri 1992 dopadol na zaparkované auto. Alebo sa mi vybaví náš starší prípad z okolia Bratislavy, keď nám ohlásili, že im za bieleho dňa a rovno na kapotu traktora spadol železný meteorit. Šoféra to pri dotyku až popálilo! Spočiatku som zvažoval, či nejde o nejakú súčasť z vesmírnej družice. Ukázalo sa však, že tým kusom železa bol upchatý výfuk mašiny, až kým ho „nevystrelil“ do vzduchu.

Považujete za potrebné – vzhľadom na to, čo sa stalo na Urale – zlepšiť monitoring asteroidov, ktoré môžu predstavovať aj reálnu hrozbu pre Zem?

Problém je v tom, že ročne dopadá na Zem niekoľko sto meteoritov, ale v prevažnej väčšine sú také malé, že sa súčasnými technickými prostriedkami ani nedajú pozorovať. Riešenie je skôr vo vytváraní sietí pozorovacích staníc po celej zemeguli, aby sa aj asteroidy s rozmermi aspoň do 10 metrov mohli včas zistiť.

Včas, to znamená dokedy?

Do dvoch-troch dní od ich možného dopadu na Zem. Vtedy sa už priblížia na určitú vzdialenosť, keď sa dá vypočítať pravdepodobný región, prípadne lokalita dopadu úlomkov, aby tamojších obyvateľov bolo možné včas varovať pred hroziacim nebezpečenstvom. Mimochodom, jeden takýto systém na monitorovanie menších kozmických telies vyvíjame aj u nás v Astronomickom a geofyzikálnom observatóriu UK v Modre.

Ale to musí byť veľmi nákladné! Ruskí vedci vyrátali, že ich nový projekt monitoringu by vyšiel na niekoľko desiatok miliárd rubľov.

Dá sa to pripraviť aj oveľa lacnejšie, ale zatiaľ sa nám nepodarilo získať ani tieto prostriedky na jeho realizáciu… (jc)