O tom, že ťavy jednohrbé žili v Severnej Amerike, sa vie už dávnejšie, nikto však nepredpokladal, že by svoje územie výskytu natiahli tak hlboko na sever.
Fosílie arktických tiav sa podarilo vedcom z Kanadského prírodovedného múzea objaviť počas troch letných výprav v rokoch 2006, 2008 a 2010. „Je to dôležitý objav, pretože je to prvý dôkaz o živote tiav v Arktíde,“ uviedla Natalia Rybczynská v štúdii zverejnenej v žurnále Nature Communications. „Rozširuje to oblasť ich výskytu o celých 1 200 kilometrov na sever. Zároveň to naznačuje, že súčasné ťavy boli pôvodne prispôsobené životu v arktických lesoch,“ dodala.
Aj v súčasnosti žijú ťavy, ktoré zvládajú život v drsných pustinách a nízkych teplotách. Ťava dvojhrbá sa vyskytuje v Strednej Ázii, a to konkrétne v Číne a Mongolsku. Obýva nehostinné stepi a polopúšte v nadmorskej výške až dvetisíc metrov, kde teploty vystupujú na 50 stupňov Celzia v lete a v zime klesajú na mínus 25 °C. Na tieto drsné podmienky je ťava dvojhrbá vybavená niekoľkými adaptáciami. Dokáže prečkať dlhé obdobie bez pitia, čo súvisí so schopnosťou viazať v organizme vodu. Okrem toho ťavám v noci klesá telesná teplota a počas dňa zvoľna stúpa, takže sa zvieratá nemusia potiť, aby sa ochladili.
Arktické ťavy na rozdiel od tých ázijských boli jednohrbé dromedáre. Žili v riedkych lesoch a spoločnosť im robili aj ďalšie cicavce vrátane jazvecov, trojprstých koní či bobrov. Predpokladá sa, že tie chladnomilné ťavy sú potomkami tiav, ktoré žili v Severnej Amerike už pred 45 miliónmi rokov.
Určiť, že nájdené fosílie skutočne patria tomuto veľkému cicavcovi, však nebolo jednouché. „Prvýkrát, keď som ten kúsok zdvihla zo zeme, tak som si myslela, že je to kus dreva. Až v tábore som zistila, že je to kosť, a to dokonca kosť zo zvieraťa oveľa väčšieho, než sme tu dosiaľ našli,“ hovorí Rybczynská.
To, že tieto fosílie pochádzajú z ťavy, však potvrdili až laboratórne testy. Robili ich na Univerzite v Manchestri technikou „kolagénových odtlačkov.“ Z kostí vytiahli miniatúrne množstvo proteínu kolagén a porovnali ho so vzorkami 37 žijúcich cicavcov. Ukázalo sa, že najbližšími príbuznými arktickej ťavy sú dnešné ťavy jednohrbé a aj tzv. veľká yukonská ťava, ktorej pozostatky objavili ešte na začiatku 20. storočia. Yukonskej ťave sa hovorí aj Paracamelus, teda predchodca súčasných tiav. Znie to teda zvláštne, ale typické črty súčasných púštnych korábov sa zrejme vyvinuli ešte počas ich života v polárnej oblasti.
Arktická ťava však zrejme nemusela čeliť v Akrtíde až takým tvrdým podmienkam, ako by to bolo dnes. Pred 3,5 milióna rokov bola Zem oproti súčasnosti teplejšia o 2 až 3 stupne Celzia a priemerné teploty v Arktíde boli vyššie o 14 až 22 stupňov.