Predstava, že hmyz nacicaný krvou dinosaurov a následne zaliaty do živice pretrvá veky, ostáva populárnou aj 20 rokov po premiére filmu. Vedci z Univerzity v Manchestri však pre fanúšikov Jurského parku nemajú dobrú správu. Podľa ich výskumu je uchovanie DNA v živici vysoko nepravdepodobné.
Tím vedcov vedený Davidom Penneym použil vysokocitlivú techniku sekvencovania DNA novej generácie, ktorá je najpokročilejšia svojho druhu. Pomocou nej vo fosíliách zaliatych kopálom, čo je subfosílny prekurzor jantáru, hľadali dávnu DNA. A nepodarilo sa im to.
V minulosti sa objavili správy, že vedci v kopálom fosilizovanom hmyze našli pravekú DNA. Podľa Penneyho však podľa všetkého išlo len o kontamináciu vzorky súčasnou DNA, ktorá sa pri použití nedokonalej techniky sekvencovania mohla javiť ako praveká.
Pomocu moderných technológií sa vedcom nepodarilo nájsť použiteľnú DNA ani vo vzorkách starých 60 až 10 600 rokov. Je preto podľa nich ťažko predstaviteľné, že by sa v jantári či kopále mohla zachovať DNA stará viac ako 65 miliónov rokov.
Dokonca je možné, že DNA sa lepšie zachová vo vysušených muzeálnych exemplároch ako v hmyze obalenom živicou. „Intuitívne si predstavujeme a veríme, že rýchle zaliatie organizmu do živice je skvelou formou akejsi mumifikácie. Zdá sa však, že to tak nie je. Scenár Jurského parku tak musí ostať zaradený v kategórii vedeckej fantastiky,“ uviedol Penney v žurnále PLoS ONE