Americký biológ Nathan Lents sa tejto problematike venoval v štúdii zverejnenej v časopise Psychology Today. V nej ukázal, ako toto správanie psov siaha hlboko do minulosti a ako bolo spôsobom, ktorým si pes zaisťoval prežitie.
Podľa Lentsa totiž pes vedel urobiť previnilý výraz skôr, ako bol domestikovaný človekom. Aj vlky vedia zaujať podobný postoj – teda charakteristický sklon hlavy, ktorého cieľom je vyhnúť sa očnému kontaktu, a chvost stiahnutý medzi nohami. Takýto postoj zjavnej podriadenosti zaujímajú pred svojimi druhmi vždy, keď sú si vedomé, že sa dopustili chyby. A to aj pre činy, ktoré sa môžu zdať banálne, ale v skutočnosti nie sú. Napríklad keď pri hre uhryznú svojho druha príliš silno. Vlk v podstate žiada o odpustenie za svoje chyby a snaží sa predísť tomu, že bude vyhnaný zo svorky.
Takémuto vyhnanstvu sa zviera snaží zabrániť všetkými spôsobmi, pretože bez svorky by mohlo prísť o život. Pravdepodobnosť záchrany je totiž úzko spojená so vzájomnou pomocou medzi členmi skupiny. Inak povedané, ide zrejme o mechanizmus, ktorý vznikol v priebehu evolúcie a ktorý sa u vlka rozvinul vďaka zdravému inštinktu sebazáchovy a ktorý je spojený s jeho podstatou ako spoločenského zvieraťa.
Psy, ktoré sa zabývali v domovoch miliónov ľudí, nerobia nič iné, iba reprodukujú dávny postoj naznačujúci podriadenosť. V tomto prípade sa tak nesprávajú voči svojim druhom, ktoré zaujímajú v hierarchickom rebríčku dôležitejšiu úlohu (tie, čo zastávajú vodcovskú pozíciu, to nikdy nerobia), ale práve voči človeku, ktorý je pre psa oddávna dominantný a ktorému nemožno odporovať.