Dokážu nás zvieratá naozaj milovať ako my ich?

Podľa výskumov realizovaných v Japonsku a vo Veľkej Británii vylučujú psy a mačky, rovnako ako ľudia, oxytocín, ktorému sa hovorí hormón lásky a dôvery, píše francúzsky denník Le Monde.

Antropomorfizmus, teda tendencia prisudzovať ľudské rysy zvieratám, nikdy nezažil taký rozkvet ako od čias, keď vznikli sociálne siete. Fotografie a videá mačiek, psov, ale aj jašteríc, holubov či dokonca hmyzu v nás vzbudzujú pocit, že zvieratá milujú, myslia a žijú ako my. Stránka na facebooku pomenovaná Buzzfeed Animals má štyri milióny sledovateľov.

Štúdia zverejnená na stránkach amerického vedeckého časopisu PLoS One túto debatu ešte podnietila. Ukázala, že papagáje ara držané v zajatí sčervenajú pri kontakte so svojou opatrovateľkou. Pokušenie predstaviť si, že sú vtáky zamilované do svojej chovateľky, je veľké.

„Tak ďaleko však zachádzať nemôžeme,“ hovorí Aline Bertinová, expertka na správanie vtákov v Národnom ústave pre agronomický výskum (INRA), ktorá výskum uskutočnila. Ale skutočnosť, že sa papagáj snaží upútať pozornosť chovateľky tým, že sa zavesí na klietku a poťahuje ju za odev, naznačuje, že k nej pociťuje pozitívne emócie. Iná štúdia, zverejnená v časopise Royal Society Open Science, ukázala, že kozy radšej počúvajú toho, kto sa usmieva, a utekajú pred zamračenými tvárami.

Vedci sa však obmedzujú na to, že radšej hovoria o emóciách, ktoré možno merať fyziologicky a ktoré trvajú len okamih, než o citoch. „Ľahko sa dá dokázať, že zviera má strach alebo je stresované, ale pri veľkom množstve druhov je stále ťažké vedecky dokázať, že môžu byť šťastné,“ varuje Aline Bertinová.

Príkladom je Hačikó?

Známy je prípad psa Hačikó z 20. rokov minulého storočia v Japonsku. Pes čakával na svojho pána, univerzitného profesora, na stanici Šibuja každý večer v rovnakú hodinu. V máji 1925 vedec zomrel pri práci. Pes potom na svojho pána napriek tomu každý deň čakal, a to po dobu desiatich rokov.

Čo sa dialo v jeho hlave? Keby vedci boli schopní v medzivojnovom období zmerať úroveň oxytocínu, možno by mohli dokázať, že pes prechovával neobyčajné city k svojmu pánovi.

Japonskí a britskí vedci v rokoch 2015 a 2016 preukázali, že psy a mačky vylučujú oxytocín, hormón lásky a dôvery, rovnako ako ľudia.

Keď psa jeho majiteľ chváli a láska, môže úroveň oxytocínu u psa stúpnuť až o 57 percent. U šeliem to je len 12 percent. To potvrdzuje všetky názory, že sa mačky o ľudí príliš nestarajú.

Vylučovanie oxytocínu je vzájomné a deje sa prostredníctvom pohľadu: vedci ukázali, že hladina hormónu u človeka stúpa po tom, čo sa hral so svojím štvornohým priateľom.

Vedkyňa Véronique Servaisová kritizuje paradox v našom chápaní zvierat. V 60. rokoch študoval primatológ Harry Harlow materinskú lásku u makakov. Dokázal, že malé makaky, ktoré prišli o matku, boli postihnuté vážnymi patologickými zmenami správania.

„Tieto štúdie boli vedené preto, aby vypovedali o materinskej láske u ľudí!“ konštatuje Véronique Servaisová. „Vidíte ten paradox? Pozorujeme opice, aby sme vyvodili závery o láske dojčaťa k matke, ale odmietame hovoriť o láske u opíc,“ dodáva.