„Ale áno, už sa pokúsil zožrať aj naše kurčatá a utiecť,“ hovorí 32-ročný Sergej Abramov, šťastný majiteľ Plombira. S manželkou Taťjanou a dvoma deťmi žije na predmestí Novosibirsku, tretieho najväčšieho mesta v Rusku.
Je to už rok a pol, čo ich rodina prijala lišiaka, pochádzajúceho zo stanice, kde sa už 61 rokov odohráva výnimočný experiment s cieľom lepšie porozumieť domestikácii zvierat.
Biologička Taťjana Abramovová hovorí, že vždy snívala o živote s líškou. Plombir (pomenovaný po ruskej smotanovej zmrzline) sa nechá pohladkať, podá labku a rád sa hrá. Je vraj „priateľský“. Ale nepočúva. „Skáče na stôl, dokáže si otvoriť chladničku a vliezť dovnútra. Kradne veci a schováva si ich všade,“ rozpráva Abramov.
Takéto zviera nemožno chovať doma. Plombir preto žije v priestrannom výbehu v záhrade. Napriek tomu vôbec nie je obyčajnou líškou. Lišiak a jeho predkovia boli vybraní a vychovaní kvôli družnej povahe.
Aby sme všetko pochopili, musíme sa vrátiť do roku 1959, kedy s experimentom oficiálne začali genetici Dmitrij Beljajev a Ljudmila Trutová na farme v sibírskom vedeckom stredisku Akademgorodok. Ich hlavným cieľom bolo domestikovať líšky v snahe pochopiť, ako sa z vlčieho predka vyvinul verný a milujúci pes. A tiež popísať, čo táto domestikácia vypovedá o genetickej evolúcii druhov.
Už 61 generácií si vedci každý rok vyberajú najpriateľskejšie líšky a nechávajú ich navzájom sa rozmnožiť. Umelá selekcia pritom „mení v ich organizme všetko“, myslí si Jurij Gerbek z tímu pätnástich vedcov pracujúcich na chovnej stanici, ktorá teraz obhospodaruje skoro tisícku líšok. „Snažíme sa pochopiť, ktoré gény sa menia a ako sa menia,“ vysvetľuje.
Experiment, výnimočný svojou dĺžkou, má dôsledky na fyzické vlastnosti líšok: mení sa ich pigmentácia, skracujú sa im nosy.
Popri krotkých zvieratách chovajú vedci „pre porovnanie“ tiež svorku agresívnych a divokých líšok, vysvetľuje Jurij Gerbek.
Ako to ale v Rusku často býva, stanici chýbajú peniaze na údržbu: klietky sú zhrdzavené a celá infraštruktúra schátraná.
Po Beljajevovom úmrtí v roku 1985 experiment takmer zanikol kvôli nedostatku financií pri rozpade Sovietskeho zväzu a pre hospodársku krízu 90. rokov. Stredisko ale prežilo a dokonca získalo na dôležitosti, pretože nové technológie, najmä techniky takzvaného sekvenovania DNA umožnili nové štúdie.
„Záujem o tento experiment zostáva veľmi silný,“ potvrdil americký genetik Adam Wilkins. Je tomu tak najmä preto, že ruský tím študuje zmeny, ktoré domestikácia spôsobuje v mozgoch líšok, ale aj súvislosť medzi týmito zmenami a úrovňou oxytocínu, ktorému sa hovorí hormón lásky. Podľa niekoľkých štúdií podporuje ochranárske správanie, empatiu a náklonnosť. Jeho vylučovanie tak mohlo zohrávať kľúčovú úlohu pri domestikácii líšky.
Skrotené líšky by tiež mohli umožniť lepšie pochopiť ľudskú evolúciu, podľa teórie, že sa ľudia sami „domestikovali“, aby prežili a obmedzili násilie v rámci druhu.
Takéto porovnanie „je relevantné, pretože mnoho zmien, ktoré zažívajú domestikované líšky, sa podobajú určitým zmenám v ľudskej evolúcii“, hovorí Adam Wilkins, ktorého teší, že „toľko vecí je ešte potrebné objaviť“.