Úlomok stehennej kosti, ktorý by ste mohli držať medzi dvoma prstami, objavili na nálezisku na juhovýchodnom pobreží Aljašky, kde archeológovia naďabili aj na pozostatky rýb, vtákov a ľudí spred mnohých tisícročí.
Najnovšie genetické testovanie vzorky však viedlo k prekvapivému záveru – úlomok kosti kedysi patril psovi, ktorý sprevádzal ľudí na ľadový americký kontinent približne pred 10 150 rokmi.
Analýzu doteraz najstarších pozostatkov psa objavených v Amerike zverejnil časopis Proceedings of the Royal Society B. Poskytuje nielen dôležité informácie o tom, kedy psy asi prvýkrát vstúpili na územie Ameriky a akými trasami sa tam spolu s ľuďmi dostali, ale taktiež zdôrazňuje veľmi dlhodobý a hlboký vzťah medzi človekom a domestikovaným psom.
„Aj keď si neviete vôbec nič predstaviť o tom, ako ľudia žili pred 10.000 rokmi, to spojenie medzi ľuďmi a ich psami je zrejmé,“ hovorí Carly Ameenová, zooarcheologička z Exeterskej univerzity.
Vieme však, kedy sa psy prvýkrát dostali na územie dnešnej Ameriky? Podľa nedávno zverejnených genetických dôkazov ľudia prichádzali čoraz častejšie do kontaktov so sivými vlkmi na Sibíri v období pred 26 500 až 19 000 rokmi, keď tretinu Severnej Ameriky pokrýval ľad. Tieto vlky sa postupne stali domestikovanými psami niekedy v období pred 40 000 až 19 000 rokmi.
Vedci sa teraz v rámci multidisciplinárneho projektu zaoberajú genetickým rozborom kostí vykopaných v oblasti Aljašky. Charlotte Lindqvistová, evolučná biologička na Univerzite v Buffale, ktorá je spoloautorkou novej štúdie, sa zaujímala o život medveďov v tých časoch. Práve vzorku PP-00128 pokladala za kúsok zo stehennej kosti medveďa.
Genetická analýza preukázala, že to nebola pravda a išlo o psa. Z malinkého úlomku sa podarilo identifikovať mitochondriálnu DNA a zistilo sa, že pes patril k línii, ktorá sa nerozišla s líniou jeho psích sibírskych bratrancov skôr ako pred 16 700 rokmi – približne v čase, keď ľudia podľa predpokladov putovali do Severnej Ameriky popri pobreží.
Podobne ako čas príchodu ľudí do Ameriky, ani datovanie príchodu prvých „psích priekopníkov“ sa nedá presne určiť. Zatiaľ nie sú ani dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že prví ľudia prišli na americký kontinent spolu so psami alebo ich štvornohí kamaráti nasledovali trochu neskôr. Avšak zistenie, že domestikovaný pes, ktorému kosť patrila, žil na aljašskom pobreží, keď pobrežný ľad ustupoval, naznačuje, aký trasami sa ľudia do Ameriky vydali.
Z izotopickej analýzy vzorky PP-00128 vyplýva, že pes konzumoval mäso rýb, veľrýb a tuleňov, čo pravdepodobne boli zvyšky stravy, ktoré nedojedli ľudia. Podľa Roberta Loseyho, archeológa z Univerzity v Alberte, boli vtedajšie psy podobné iným vtedajším sibírskym psom, aj keď boli o niečo väčšie – mohli mať od 20 do 30 kilogramov. „Správali sa zrejme podobne ako naše psy, dobre zvládali chladné podmienky, ťahali sane s nákladom a zúčastňovali sa na love,“ hovorí.
„Ak by ste chceli mať teraz doma dávneho amerického psa, najbližší by mu bol sibírsky alebo aljašský husky či grónsky pes,“ tvrdí Angella Perriová, archeologička z Durhamskej univerzity. Psov prirovnáva k „švajčiarskym armádnym nožom“ z viacerých dôvodov. Ľudí v minulosti aj v súčasnosti chránia, varujú pred nebezpečenstvom, pomáhajú pri love, zohrievajú posteľ a poskytujú emocionálnu podporu.
Perriová však na základe etnografických skúmaní z Arktídy pripomína, že v ťažkých časoch psy slúžili aj ako „zdroj kožušiny a potravy“.
Po príchode do Ameriky sa tieto sibírske psy rozšírili po Severnej a Južnej Amerike, kde sa zmiešali s kojotmi a vlkmi. Nakoniec sa zmiešali so psami, ktoré prišli odinakiaľ, vrátane arktických plemien zo severských oblastí, ktoré dorazili približne pred 1000 rokmi.
Genetická línia týchto dávnych psov však bola takmer vyhubená, keď európski kolonialisti priviedli so sebou pred niekoľkými storočiami svojich vlastných psov a tamojšie pôvodné plemená začali podliehať chorobám alebo ich zabíjali.
Nové archeologické objavy v aljašskej divočine tak odhaľujú nové tajomstvá o príchode prvých ľudí a ich štvornohých kamarátov do Ameriky. Podľa archeologičky Perriovej nemá žiadne zviera taký vzťah s človekom ako pes. „Príbeh psov je príbehom ľudí,“ dodáva v časopise National Geographic.