Hal Whitehead a Luke Rendell, poprední odborníci na veľryby a autori výskumu, ktorého výsledky zverejnila britská Kráľovská spoločnosť, si položili prastarú otázku – Keď sú veľryby také šikovné, prečo sa nechávali zabíjať? Odpoveď je: nenechávali.
Vďaka novo digitalizovaným lodným denníkom, ktoré obsahujú podrobnosti o love vorvaňov obrovských v severnom Tichom oceáne autori výskumu zistili, že počas niekoľkých rokov úspešnosť zásahov pri použití veľrybárskych harpún klesla o 58 percent. Toto jednoduché konštatovanie vedie k ohromujúcemu záveru – veľryby medzi sebou kolektívne zdieľali informáciu o tom, čo sa deje a zmenili svoje správanie. Akonáhle sa osudovo stretli s našou kultúrou, rýchlo sa poučili z chýb.
„Vorvane obrovské zvykovým spôsobom reagujú na útoky kosatiek,“ uvádza Whitehead, ktorý pôsobí na kanadskej Dalhousieovej univerzite. Práve kosatky boli pred človekom jedinými predátormi vorvaňov. Dravé kosatky si vorvane tuponosé dokážu udržať od tela tak, že zaujmú pozíciu v obranných kruhoch, kedy majú silné chvostové plutvy namierené smerom von. „Lenže podobná taktika iba veľrybárom uľahčila zabíjanie,“ vysvetľuje Whitehead.
A bolo to desivo rýchle zabíjanie, ktoré prichádzalo do vôd Tichého oceánu spolu s ďalšími hrozbami. Západná kultúra so základňami lovcov veľrýb a tuleňov či s misijnými stanicami začala ovplyvňovať oceán, ktorý bol dovtedy takmer nedotknutý.
Vorvane tuponosé sú veľmi spoločenské zvieratá, ktoré sú schopné komunikovať na obrovské vzdialenosti. Združujú sa do klanov, ktoré sú definované na základe dorozumievacích charakteristík, teda v podobe kódu klepotavých zvukov, ktoré tieto veľryby vydávajú. Vorvane majú zároveň najväčší mozog zo všetkých živočíchov na planéte. Nie je tak ťažké si predstaviť, že rozumejú tomu, čo sa im deje.
Samotným lovcom pripadalo, že zvieratá v napadanej skupine o hrozbe komunikujú. Vorvane upustili od svojich obvyklých obranných formácií a namiesto toho plávali proti smeru vetra, aby sa dostali ďalej od loveckých lodí, ktoré boli na vetre závislé. „Išlo o kultúrnu evolúcii, na genetickú evolúciu bola zmena v správaní príliš rýchla,“ tvrdí Whitehead.
Teraz, keď sa veľryby začínajú spamätávať z industrializovanej devastácie, ktorú v 20. storočí pôsobili veľrybárske flotily – ktorých lodiam a výbušným harpúnam nemohla žiadna veľryba uniknúť, čelia veľryby hrozbám spôsobeným novými technológiami. „Musia sa naučiť, ako sa nenechať zraziť loďou, ako sa vysporiadať s vydrancovaním vôd spôsobeným komerčným rybolovom, s meniacou sa skladbou ich potravy vyvolanou klimatickými zmenami,“ upozorňuje Whitehead. Možno najväčším nebezpečenstvom dnešnej doby je zvukové znečistenie, s ktorým veľryby nemôžu urobiť vôbec nič.
Whitehead a Rendell už skôr publikovali presvedčivé poznatky o kultúre veľrýb, ktorá sa prejavuje napríklad v posune v stravovacích technikách, spôsobeným tým, že sa veľryby musia adaptovať na meniace sa zdroje, alebo v nepatrných obmenách v záhadných piesňach vráskavcov dlhoplutvých.
Potreba sociálneho učenia, ktorú veľryby pocítili počas veľrybích vojen pred dvoma storočiami, sa teraz odráža v tom, akým spôsobom sa tieto morské cicavce vysporiadajú s dnešným neistým svetom.