A čoskoro to začali skúšať aj ostatní. Najskôr jej syn, potom dve najbližšie kamarátky, potom priateľ, až sa nakoniec osem šimpanzov z desaťčlennej skupiny snažilo pred zrakmi influencerky Julie – a skrytých kamier – zastrčiť si trávu do uší správnym spôsobom.
„Bolo dosť smiešne to pozorovať,“ povedal Edwin van Leeuwen z Antverpskej univerzity, ktorý študuje zvieraciu kultúru. „Znova a znova sa o to neúspešne pokúšali. Triasli sa po celom tele,“ dodal. Doktor van Leeuwen to skúsil tiež a pochopil, prečo sa trasú. „Nie je to príjemný pocit, strčiť si kus trávy dosť hlboko do ucha, aby tam držal,“ povedal.
Čítajte aj Rozoznávať geometrické útvary je zrejme unikátnou schopnosťou človeka
Ale akonáhle šimpanzy zvládli správnu techniku, často to opakovali – hrdo a takmer rituálnym spôsobom – a pohrávali sa so zastrčenými steblami trávy, aby sa uistili, že na ostatných urobili dostatočný dojem.
Julia zomrela pred viac ako dvoma rokmi, ale jej zvyk strkať si trávu do uší, ktorý sa zrodil spontánne, aby sa následne šíril jej „sociálnou sieťou“ podobne tomu, ako sa šíria rôzne módne výstrelky ľudského sveta, prežíva medzi ďalšími šimpanzmi.
Toto správanie je len jedným z mnohých prekvapivých príkladov zvieracie kultúry, ktoré sa vedcom v poslednom čase podarilo objaviť. Kultúra bývala pokladaná za patentovanú vlastnosť ľudských bytostí: My máme umenie, vedu, hudbu a online nakupovanie; zvieratá majú inštinkty a pevne zakorenené reakcie.
Čítajte aj Viac ako 150 druhom rastlín na Slovensku hrozí vyhynutie
Ale s každým novo objaveným príkladom zvieracieho dôvtipu alebo vrtochom sa ukazuje, že je tento prezieravý postoj k iným ako ľudským mysliam hlboko pomýlený. Ako už teraz mnohí biológovia chápu, kultúra je oveľa väčšia ako my.
„Ak kultúru definujeme ako súhrn správania, ktoré zdieľa nejaká skupina a odovzdáva ho v rámci tejto skupiny prostredníctvom spoločenského učenia, potom zistíme, že je vo zvieracej ríši široko rozšírená,“ povedal Andrew Whiten, psychológ a neurológ Univerzity St. Andrews v Škótsku.
„Vidíme ju od primátov po veľryby, od vtákov po ryby, a teraz ju nachádzame dokonca aj pri hmyze,“ dodal. Už v roku 1980 napríklad jeden keporkak zistil, že keď silno pleskne chvostom o hladinu vody, drobné rybky sa zhluknú do pevne zovretej formácie, ktorú je jednoduchšie uloviť a prehltnúť. Táto vylepšená technika lovu sa podľa vedcov rýchlo rozšírila v známych spoločenských skupinách keporkakov a v súčasnosti týmto spôsobom loví viac ako 600 z nich.
Čítajte aj Medzinárodný tím skúma DNA Krištofa Kolumbusa, chce zistiť jeho pôvod
Niektoré rozdiely v skupinách zvierat rovnakého druhu dávajú zmysel, len keď na ne pozeráme prizmou kultúry. Liran Samuniová z Harvardovej univerzity a jej kolegovia sledovali dve susedné skupiny šimpanzov bonobo v Kongu. Teritóriá dvoch susedných tlúp týchto primátov sa do značnej miery prekrývali a tlupy sa často stretávali, miešali, navzájom si preberali srsť a spoločne hľadali potravu. Bol medzi nimi ale jeden významný rozdiel. Raz alebo dvakrát mesačne bonobovia dopĺňajú svoju vegetariánsku stravu mäsom. A kedykoľvek sa z týchto dvoch tlúp stanú mäsožravce, lovia inú korisť.
Jedna skupina sa zameriava na veveričkám podobné noháče africké, zatiaľ čo druhá loví malé antilopy chocholatky. „Bez ohľadu na to, kde sú, dokonca aj keď sú obe skupiny pokope, zachovávajú túto preferenciu,“ povedala doktorka Samuniová. Špecializácia na rozdielnu korisť podľa jej názoru môže slúžiť buď k zníženiu konkurencie medzi susedmi, alebo posilnenie identity skupiny. „Všetci radi patríme k nejakej skupine a tento pocit má pradávny pôvod,“ dodala.