- Latinka, prípadne latinské písmo, je najpoužívanejšie písmo na svete. Je to písmo hláskové, obsahujúce znaky pre spoluhlásky aj samohlásky. Vzniklo asi v siedmom storočí pred naším letopočtom odvodením od gréckeho písma, ktoré Rimania prevzali od Etruskov. Písmená latinky majú svojich predchodcov aj vo fenickej abecede.
- Spolu s expanziou rímskeho impéria sa latinské písmo a jazyk šírili na dobytých územiach a po páde Západorímskej ríše zostali v užívaní v Taliansku, na Pyrenejskom polostrove a v západoeurópskych krajinách. V dobách raného a vrcholného stredoveku šírili toto písmo kresťanskí misionári a vládcovia, nahrádzalo predchádzajúce písma v strednej a v severnej Európe a na britských ostrovoch.
Čítajte aj Sovietska stíhačka MiG-15 patrila k špičke prvej generácie prúdových strojov
- V čase zámorských objavov (od začiatku 15. storočia do polovice 16. storočia) prijala vďaka prvej vlne európskej kolonizácie latinskú abecedu Amerika a Austrália, zatiaľ čo subsaharská Afrika, Juhovýchodná Ázia a Pacifik boli latinizované v neskoršom období, od polovice 19. storočia až do vypuknutia prvej svetovej vojny v roku 1914.
- Latinizácia prebiehala aj v Sovietskom zväze v 20. a 30. rokoch 20. storočia. Boľševický režim sa snažil rozvinúť a zriadiť latinskú abecedu vo všetkých krajinách, ktoré ovládal. Kampaň na šírenie latinky bola prostriedkom, ako zvýšiť vzdelanosť v národnostne rôznorodom štáte. Na konci 30. rokov ale sovietske vedenie rozhodlo o tom, že zápis väčšiny neslovanských jazykov bude prevedený na modifikovanú cyriliku, teda azbuku. Na toto písmo podľa pokynov z Moskvy prešli všetky národy strednej Ázie, ale aj Moldavsko a Azerbajdžan. Niektoré postsovietske štáty s tureckou väčšinou sa rozhodli v 90. rokoch latinku znovu zaviesť, podľa vzoru Turecka, ktoré tak urobilo v roku 1928.
- Aj Kazachstan sa v roku 2017 zbavil azbuky a vyhotovil nový štandard národnej abecedy na základe latinky. S konečnou platnosťou má byť azbuka zrušená do roku 2025. Dovtedy sa môžu obe abecedy užívať súbežne. Takmer tisíc rokov sa až do 20. storočia v tejto krajine používalo pri zápise kazaštiny arabské písmo.
Čítajte aj Peruánski šamani veštia na budúci rok koniec vojny medzi Ruskom a Ukrajinou
- Ústup od cyriliky je viditeľný aj v ďalších postsovietskych štátoch. Rozhodnutie opustiť zápis azbukou už padlo v Moldavsku, Azerbajdžane, Turkménsku a Uzbekistane.
- V Srbsku sa predtým používala latinka aj cyrilika, zákony začali ich používanie riešiť až po páde prezidenta Slobodana Miloševiča v roku 2000. Podľa týchto zákonov musia teraz firmy aj úrady primárne používať cyriliku, latinka je oficiálne skôr trpená a používa sa viac na severe krajiny, kde žije aj početná maďarská menšina. V roku 2017 navrhlo srbské ministerstvo kultúry sprísniť zákony chrániace cyriliku, a pokutovať verejné inštitúcie a spoločnosti za užívanie latinky namiesto cyriliky. Cyrilika sa podľa vtedajšieho srbského ministra kultúry Vladana Vukosavljeviča ocitla v ohrození vinou globalizácie. Podľa neho mladí ľudia čoraz častejšie píšu latinkou ako cyrilikou, svoj podiel na tom vraj majú internet, televízia a reklamy.
Čítajte aj Rastlinná strava môže znížiť riziko rakoviny čriev u mužov o 22 percent
- V susednom Chorvátsku, kde sa píše latinkou, sa v roku 2013 stali zdrojom napätia pokusy miestnych úradov o zavádzaní cyriliky vo východochorvátskom Vukovare, kde žije početná srbská menšina, na základe zákona o právach menšín. Tieto snahy ale vyvolali odpor miestneho obyvateľstva a demonštrácie. Problém s dvojjazyčnými nápismi v „chorvátskej“ latinke a srbskej cyrilike, ktoré boli vo Vukovare a okolí povinné od začiatku júla 2013, teda od vstupu Chorvátska do Európskej únie, sa miestna radnica nakoniec rozhodla vyriešiť zákazom nápisov v cyrilike. Právne predpisy EÚ však stanovujú, že dvojjazyčné nápisy musia byť vyvesené v miestach, kde niektorá národnostná menšina tvorí viac ako 30 percent obyvateľstva, čo je práve prípad Srbov vo Vukovare.
- V dnešnej dobe tak doposiaľ stále prevládajú iné písma ako latinka vo väčšine krajín Blízkeho Východu, v severnej Afrike a v bývalých sovietskych regiónoch, v južnej Ázii, vo východnej Ázii, vo väčšine krajín juhovýchodnej Ázie, v Etiópii, Eritrei a v niektorých balkánskych krajinách v Európe.